To prázdno, ktoré v sebe zapĺňame. Jeden ho zapíja, druhý zajedá, tretí ho zapĺňa drahými nákupmi, štvrtý dúfa, že ho zaplnia drogy.
To prázdno nás ženie, poháňa naše činy, manipuluje našu myseľ a núti nás robiť všetko preto, aby sme ho zaplnili. Nosíme v sebe prázdno po láske, ktorú sme v detstve nedostali. Nosíme v sebe prázdno, ktoré bolo spôsobené ublížením, agresiou, krikom, bitkami, nezáujmom… Je v nás prázdno, ktoré nebolo zaplnené láskou, pozornosťou, pocitom bezpečia.
To prázdno nám nedá spávať a núti nás zaplniť ho. Problém je v tom, že si neuvedomujeme príčinu tohto prázdna, a tak ho „plníme“ nesprávnym spôsobom.
Hľadáme najjednoduchšiu cestu, ako si uľaviť. Skúšame sa odmeniť prostredníctvom nákupov, odmeniť sa jedlom, alkoholom … tak sa napokon stávame závislými. Pretože to nezaberá tak kupujeme viac, jeme viac, pijeme viac, drogujeme, ešte viac túžime po moci, ešte viac…
Veľa ľudí, ktorí prepadnú závislosti, zjavnej alebo skrytej, čo i len závislosti na niekom, alebo na drahých kabelkách, závislosti na moci… Prepadlo vlastne potrebe napľňaniu svojho prázdna, ktoré mu z veľkej pravdepodobnosti vzniklo v detstve. Ale nesprávnym spôsobom.
Ach ten mozog, ach ten dopamín
Mozog urobí aj nemožné pre odmenu, slasť, pocit bezpečia, pocit prijatia. Núti nás robiť aj veci, ktoré ubližujú nie len nám, ale aj nášmu okoliu.
Ten vytúžený pocit nám z veľkej miery zabezpečuje práve vyplavovanie dopamínu. To na ňom sa stávame závislými. Veľmi podobné pocity ako sú pocity lásky, bezpečia, odmeny v nás dokážu vyvolávať drogy, alkohol, nový nákup, sladkosti, jedlo, dovolenie si niečoho čo si zakazujeme …
Ak nám bola odopretá láska, bezpečie, prijatie bežným spôsobom, náš mozog si hľadá náhradu. Najrýchlejšou náhradou sú práve tieto umelé náhrady. Takže namiesto úprimného rozhovoru, prijatia, objatia, dovolenia si, počúvania svojho vnútorného hlasu… (namiesto rôznych prejavov lásky), ktoré by nám zabezpečilo vyplavenie dopamínu a správanie, či život v mieri, hojnosti, láske … si nevedome volíme cestu závislosti.
Môj príbeh
Ja som prázdno, ktoré som v sebe cítila veľmi dávno zapĺňala jedlom. Prejedaním sa, ktoré mi na chvíľu poskytlo pocit uvoľnenia, pocit odmeny. Môj mozog zaplavil tak vytúžený dopamín, ktorý mi poskytol slasť. Ale všetko bolo len veľmi krátke. Potom prišli výčitky, kilá navyše, veľká negativita, ľútosť … a takto dookola. Až do jedného momentu.
Po dvanástich kilách navyše a všetkej tej krátkej slasti a dlhej bolesti som si sama seba začala viac všímať. Prečo to robím? Prečo nemám dosť? Prečo chcem ešte viac a viac. Snažím sa niečo naplniť? Čo sa snažím zaplniť?
Odpoveď prišla ako z jasného neba. To prádzne miesto, čo v sebe mám. Ale čím ju mám zaplniť? Predsa láskou. Láskou k sebe. A tak sa začala moja cesta sebalásky.
To prázdno, čo si v sebe nesieme od detstva, alebo z nejakej traumatizujúcej udalosti sa dá zaplniť jediným efektívnym spôsobom. Tým spôsobom je prejavenie lásky k sebe. Cestou sebalásky, cestou starostlivosti o seba, o vzťahy, v ktorých žijeme, o svoje sny, o svoje rany …
