Dám ti šatku na oči, zoberiem ťa za ruku. Ideme dlhou ulicou, na konci zabočíme do prava. Vstupujeme do domu, vyzuješ sa, ideme do ďaľšej miestnosti, tam ťa posadím na zem.
Počuješ hlasy, cítiš, že v miestnosti sú iní ľudia. Do tvojej pravej dlane položím dlaň iného človeka, do druhej dlane položim tiež dlaň ďaľšieho človeka. Domnievaš sa, že sedíte a držíte sa všetci za ruky.
Miestnosť stíchne, nevieš, čo sa ide diať, ale opakuješ si v hlave moje slová:
,,Dôveruj procesu.“
V jednom okamihu počuješ plač ženy, tá žena začne rozprávať svoj príbeh. Príbeh o nešťastnej láske. Cítiš jej bolesť. Ona neprestáva plakať, teba to sťahuje ešte viac, ešte viac pociťuješ jej bolesť, beznádej, smútok. Pudovo stískaš neznáme ruky a napadne ťa, že by si ju mohol objať, ale ostávaš sedieť.
Po chvíli začne rozprávať hlbokým hlasom muž. Tušíš, že je starší, možno v rokoch tvojho otca. Rozpráva o tom, ako sa nedokáže naučiť žiť bez svojej manželky. Len nedávano zomrela.
Zaplaví ťa strach, chveje sa ti telo, behajú ti hlavou predstavy o tom, aké by to bolo, keby umrel tvoj partner. Tu už plačeš aj ty.
Takto to pokračuje ďalej. Striedajú sa príbehy bolesti, ale aj lásky a radosti. Všetky emócie prežívaš s týmito ľuďmi. Cítiš súcit a akési prepojenie.
V jednom okamihu pocítiš, že si na rade ty. Rozprávaš o tom, čo ťa trápi, ale aj o tom, čo ti robí radosť. Cítiš prijatie od týchto ľudí, cítiš, že v tom nie si sám.
Konečne cítiš slobodu. Môžeš povedať čokoľvek potrebuješ a cítiš sa prijatý. Tento pocit si dávno nezažil. Cítiš, že z teba veľa odišlo.
Proces sa pomaly končí a ty si môžeš dať dole šatku. Si unavený, ale cítiš v sebe pokoj.
Dávaš dole šatku a vidíš ju tam. Tú, ktrorá ti pred rokmi ublížila a ty si jej neodpustil. Toho, ktorý ti zavrel dvere pred očami a dodnes sa s nim kvôli tomu nerozprávaš. Toho, kto ti ukradol topánky na strednej škole. Tú, ktorá spáva s inou ženou a ty si ju za to odsúdil.
Len tam tak stojíš a nerozumieš tomu, čo sa práve udialo. Ako je možné, že si dokázal plakať, súcitiť, cítiť sa byť prepojený s ľuďmi, ktorých si predtým odsudoval, pohŕdal nimi, hneval sa na nich.
So šatkou si konal a cítil cez svoje srdce, napojený na svojho mudrca. Nesúdil si, nehodnotil, neporovnával, nesúperil, netlačil na to, aby veci boli podľa teba, nekontroloval iných. Vďaka šatke si videl srdcom. Tak ako vidí tvoja podstata.
To myseľ a jej programy ti z očí skladajú šatku. Ale tvoja prirodzená podstata… tá žije so šatkou.
Zajtra ráno sa zobuď a daj si na oči pomyslenú šatku, začneš žiť a stretávať úplne iných ľudí, tvoj život sa radikálne zmení.
